Letné čítanie pre fanúšikov sci-fi

Letné čítanie pre mňa predstavujú knižky, ktoré si ľahko pribalím do plážovej tašky a najlepšie je, ak ich "zhltnem" naraz pri sušení sa na deke, alebo opaľovaní sa na nafukovačke. Vo výberoch odporúčaní na letné čítanie vedecko-fantastické knihy nájdete málokedy. I keď, samozrejme, môžete čítať cez leto, čo len chcete, je málo pravdepodobné, že si k vode so sebou vezmete Hyperion alebo Dunu. (Okrem iného ich mám v krásnych vydaniach, z ktorých by som len nerada vysýpala piesok.)

Hlavná postava zbierky poviedok od Henryho Kuttnera, Galloway Gallegher, je geniálny vedec a vynálezca. Má to však háčik. Jeho génius sa prejavuje iba vtedy, keď je opitý. Lepšie povedané - úplne na mol. A rovnako ako doktor Jekyll si nepamätá na výčiny pána Hyda, tak ani triezvy Gallegher netuší, na čo slúžia vynálezy, ktoré zostrojilo jeho alter ego.

A presne na tomto princípe sú postavené jednotlivé poviedky. Na začiatku sa Gallegher zobúdza s opicou a nachádza nejaký dôsledok činov svojho druhého ja (skrinka zmenšujúca veci; stroj času, ktorý na jeho dvor prepravil podivných mimozemšťanov z Marsu; obrovská diera uprostred dvora). Zápletka sa točí okolo toho, ako sa snaží spomenúť si, čo to vymyslel a na čo to slúži. Jedným z jeho vynálezov je aj narcistický a egocentrický robot menom Joe so zvláštnym zmyslom pre logiku, ktorý je mimochodom úplne priehľadný.

Podivné dobrodružstvá s nádychom detektívky (v jednej poviedke dokonca aj prišlo k vražde, respektíve príde k vražde) som si užívala a zvedavo som očakávala, aké rozuzlenia nám už len môže pri týchto absurdnostiach autor ponúknuť. Pri čítaní však treba mať na pamäti, že poviedky boli písané v štyridsiatych rokoch, ale pritom sa odohrávajú v budúcnosti. Mňa zakaždým baví sledovať, ako si autori predstavovali náš svet, alebo dokonca svet ešte vzdialenejší. Napriek úžasnej vizionárskej schopnosti mnohých spisovateľov, nie vždy sa trafia. Veľakrát sa to prejavuje na maličkostiach. Už len napríklad to, ako si hlavná postava zakaždým, keď odchádza z bytu, berie so sebou klobúk.

Podstatu a povahu tejto zbierky najlepšie vystihuje anekdota, ktorá sa traduje o vzniku jej názvu. Keď sa z vydavateľstva pýtali Kuttnera, ako chce pomenovať pripravovanú zbierku poviedok, odvetil v zmysle, že je mu to vlastne jedno, pokojne aj Roboti nemají ocas. Táto zbierka určite nie je žiadnym svetoborným, paradigmu meniacim a žáner prevárajúcim dielom. Ale zabaví a rozosmeje. A niekedy aj to úplne stačí.