Kto sa bojí Aristotela?

Pred časom som premýšľala, že už veľmi dlho som nečítala knihu, ktorá by mi nedovolila ísť spať. Nechápte ma zle, v poslednej dobe som si pripísala na zoznam prečítaných kníh množstvo úžasných diel, ktoré ma nadchli, a na ktoré som sa tešila domov z práce, aby som mohla pokračovať v čítaní. Ale zakaždým, keď som už bola unavená, knihu som odložila na nočný stolík, zhasla lampičku a pokojne spala.

A potom prišiel Tajný príbeh od Donny Tartt. Úprimne, prvých dvesto strán knihy mi zabralo celý týždeň. Nieže by ma nebavila, práve naopak, ale iné povinnosti mali prednosť. To však prestalo byť pravdou, ako som sa blížila k prostriedku knihy a bola čoraz viac a viac pohltená príbehom.

Stala sa vražda. A ako každá anotácia a recenzia vám napovie, toto nie je žiaden spoiler. Vieme, kto je mŕtvy a aj kto je vrah. Nevieme, ako a prečo. Okolnosti nám porozpráva zo svojho uhľa pohľadu hlavný protagonista, Richard Papena, ktorý sa na univerzite stane súčasťou úzkeho krúžku študentov klasických jazykov a kultúry. Profesor Julian Morrow zo svojho seminára robí tajný spolok iba pre vyvolených. Bohatých, inteligentných a neobvyklých študentov. Akýsi elitný klub.

Asociácia, ktorá sa mi na prvých stránkach vybavovala, vám teraz príde najskôr zvláštna, a neprekvapilo by ma, keby ma za ňu viacero čitateľov odsúdilo. Ale na úplnom začiatku, ako sa Richard iba dozvedal o tomto krúžku a jeho členoch z rečí a šepkandy ostatných študentov a učiteľov, ako ich obdivoval z diaľky, spomenula som si na začiatok románu Súmrak. Pôsobili na mňa ako rodina Cullenovcov. Nedostupní a opradení tajomnom a tajomstvom. Ale naši hlavní hrdinovia nie sú žiadne nadprirodzené bytosti, sú to mladí a nedokonalí ľudia. A ako som si ich len zamilovala. A ako nesmierne mi dokázali liezť na nervy.

Donna Tartt má neuveriteľnú schopnosť primäť čitateľa investovať do príbehu svojich postáv srdce a ani pre to nemusela stvoriť polobohov. Obdivovala som jej nesmiernu erudíciu, ktorá zahŕňa vedomosti z literatúry, humanitných aj exaktných vied a dokonca aj popkultúry. Veľakrát som premýšľala, či filmy, ktorých obsah spomínala, aj naozaj jestvujú. Zneli uveriteľne. Samozrejme nechýbali narážky na iné literárne diela (stále som čakala, kedy príde odkaz na Zločin a trest) a celým dielom sa nesie duch antiky, nielen v alúziách, ale aj samotných konštrukciách a výstavbe diela. I keď za tým treba skôr vidieť posadnutosť postáv a nie autorku samotnú. Ako keby si príbeh žil vlastným životom, i keď ona ho držala celú dobu pevne pod kontrolou.

Často sú autorkinmu štýlu vyčítané dlhé opisné pasáže a zbytočné naťahovanie. Nie raz som mala pocit, že editor knihy mohol zobrať červené pero a mnoho viet a odsekov vyškrtať. Ale potom som to začala vnímať. To, ako nám Tartt podsúva takpovediac mimochodom v záplave informácií dôležité fakty. Konečný osud hlavného hrdinu sa dozvieme len tak medzi rečou. A ten zmysel pre absurdný až čierny humor skrytý vo vážnych témach.

Tajný príbeh nie je typické letné čítanie, ale na strane druhej čítať ho počas dovolenky má tú výhodu, že sa mu môžete naplno venovať. A táto kniha si jednoznačne zaslúži pozornosť. Dostáva sa jej už skoro tridsať rokov a ja verím, že tento príbeh nekončí. (Ó, a autorka sa nemusí uchyľovať ku klišé...)