Klobúk, stuha, vták, ruža...

Viete, čo je desivé? Keď sa ľudia vyjadrujú o dystopickom románe, ktorý bol napísaný v roku 1994, že je teraz aktuálnejší než kedykoľvek predtým. Knižka The Memory Police (slovenské vydanie sa pripravuje, takže zatiaľ len pracovný preklad - Spomienková polícia) od japonskej autorky, Yoko Ogawa, vyšla v roku 2019 v anglickom preklade a tento rok sa dostala do užšieho výberu v súťaži The International Booker Prize.

Dej príbehu je zasadený na nemenovaný ostrov a rovnako bezmenná hlavná hrdinka, mladá spisovateľka, nám rozpráva, ako z ostrova postupne miznú veci. A čo viac, po zmiznutí nejakého objektu sa stratia aj spomienky naň. Akoby nikdy nejestvoval. Teda, tak je to pri väčšine obyvateľov. Zopár jedincov nezabúda, v ich pamäti sú navždy vryté všetky stratené veci. Na scéne sa však objavuje Spomienková polícia, ktorej úlohou je zabezpečiť, aby z ostrova zmizli zabudnuté predmety a najmä, aby boli polapení tí, čo nezabúdajú.

Čitateľ môže v románe vnímať viacero rovín. Ako prvá sa mi predostrela tá na povrchu - svet, ktorý stráca minulosť. Staré veci odveje čas, ale v tomto prípade ich nenahradí nič nové. V rozprávaní matky, ktorá patrí medzi pamätajúcich, na začiatku knihy počujeme smútok nad stratou. Tá ju bolí o to viac, že vidí ako jej blízki zabudli.

Románu dominuje zadúšajúci tlak opresívnej spoločnosti na jednotlivca. Strach pretkáva vedomie hrdinky, keď sa rozhodne ukryť svojho editora, muža so spomienkami. Pre túto rovinu je kniha pripodobňovaná Orwellovmu 1984. Za spomienky môžete nahradiť niečo iné, rovnako nehmatateľné, pritom v našom svete reálne miznúce.

V tomto bode nie jedného čitateľa premôže hrôza pri uvedomení si, že možno aj my o niečo prichádzame. Ale rovnako ako obyvatelia ostrova, postupne si na stratu zvykáme, berieme ju ako súčasť života. Spoločne hľadíme na hladinu rieky, po ktorej sa plavia lupene ruže do zabudnutia. Nesmútime, že nikdy neovoniame ružu. Už viac nie je súčasťou nášho vedomia a nám odľahne. Hrdinku netrápia stratené spomienky, ako by aj mohli. Smúti za blízkymi, o ktorých prišla. A najmä sa bojí, že stratí samu seba.

A tu sa vynára tretia vrstva, predostretá na pozadí príbehu prelínajúcom hlavnú líniu románu. Príbehu, ktorý vo mne evokoval rozprávku o Modrofúzovej komnate. A práve v týchto surreálnych momentoch ma mrazilo. Zlá predtucha ma sprevádzala od momentu veľmi skoro v príbehu, kedy sa jedna so ženských postáv strhne po nevinnom dotyku muža. Veľmi podobná situácia sa ešte zopakuje s ďalšou postavou. Viac už však neprezradím.

Sama autorka ešte upozornila na ďalšiu úroveň rozprávania, keď sa v rozhovore priznala k silnej inšpirácii Denníkom Anny Frankovej. Skrývanie jedincov prenasledovaných políciou je očividnou alúziou na ukrývanie židovských spoluobčanov počas Druhej svetovej vojny.

Knihu som prečítala v priebehu dvoch dní, keďže som sa od nej nevedela takpovediac odtrhnúť. Ale musím poznamenať, že okrem prevažujúcich pozitívnych ohlasov, stretla som sa aj s negatívnymi hodnoteniami. Po istom čase som si však všimla spoločného menovateľa tejto kritiky. Niektorí čitatelia sa totiž v príbehu snažili nájsť to, čo tam nie je - Veľkého brata. A potom boli sklamaní. Nečítajte tento román ako akési pokračovanie alebo nadviazanie na 1984. Táto knižka stojí sama za seba a určite stojí za to.