„A kým tento veľký výdych neskončí...“
Nehanbím sa priznať, že s autorom Tedom Chiangom som sa zoznámila prostredníctvom filmu Arrival (Prvý kontakt), ktorý bol natočený na základe poviedky Príbeh tvojho života. Viacerí sa vyjadrujú o ňom ako o spisovateľovi, ktorého diela si môžu zamilovať aj tí, ktorí sa neradia medzi fanúšikov vedeckej fantastiky. A napriek tomu, že s týmto tvrdením súhlasím, príde mi zvláštne, pretože pre mňa je jeho dielo zosobnením tej najlepšej a najrýdzejšej tradície sci-fi: klásť si otázky začínajúce slovami - ako by vyzeral svet, keby...čo by sa stalo, ak... - a potom na ne odpovedať príbehom.
Jeho druhá knižka Výdych je opäť zbierka poviedok a nájdeme medzi nimi takmer všetky moje obľúbené témy - cestovanie v čase, umelú inteligenciu, paralelné vesmíry. Napriek tejto rôznorodosti v zbierke cítiť zjednocujúcu myšlienku, a tou je slobodná vôľa verzus determinizmus. Kde sa začína sloboda jednotlivca? Tam kde končí osud? Tento pojem však Chiang nahrádza fyzikálnymi zákonmi a teóriami a tým ho akoby vyníma z roviny filozoficko-teologickej.
Samozrejme, nie všetky poviedky budú každému po chuti. Pre mňa sú najsilnejšími hráčmi príbehy Kupec a alchymistova brána a Úzkosť je závrat zo slobody. Prekvapivo však vo mne najviac zarezonovala titulná poviedka Výdych. Prečo prekvapivo? Ako som ju začala čítať, zo začiatku som...úprimne, nerozumela absolútne ničomu.
Dajte mi sci-fi plné vedeckých teórií, javov a zákonov, a síce im najskôr nebudem všetkým rozumieť, ich čítanie si budem plne užívať. Začnite však opisovať technologické vynálezy, postupy a úkony a ja budem úplne stratená. Moja humanitná myseľ, žiaľ, nemá dosť fantázie, aby som bola schopná predstaviť si pitvu nejakej technológie, nebodaj ešte takej, ktorá v našom svete ani neexistuje. No na záver som v poviedke našla prekrásnu metaforu a s úžasom som si uvedomila, že on vlastne popisuje...(žiadne spoilery).
Ako poslednú som si nechávala novelu Životný cyklus softvérových objektov a na moje veľké rozčarovanie som ju dočítala nespokojná. Moju nespokojnosť spôsobila jedna myšlienka, ktorú autor vyjadril prostredníctvom jednej z postáv, a ja som sa s ňou bytostne nedokázala stotožniť. Po hlbšom zamyslení som si uvedomila, že autorovým cieľom určite nebolo, aby sme so všetkým súhlasili. Práve naopak.
Vyzýva nás (ale nenúti) k zamysleniu a prehodnoteniu zažitých právd. Aby sme si premysleli, či sú naše presvedčenia postavené iba na zvyku a prebratých vzorcoch. A ak si aj naďalej chceme stáť za svojou pravdou, dáva nám možnosť pripraviť si argumenty. Len tak, pre prípad, že by sme sa ocitli v diskusii o jeho poviedkach. Alebo by sme sa dočkali budúcnosti, kedy si celá spoločnosť bude musieť položiť rovnaké otázky.